Súčasťou tohto trpkého prechodu do reality „dospeláckeho“ života je aj hľadanie si strechy nad hlavou. Tí, ktorí vás upozorňujú na to, že hľadať si byt v Bratislave vám pridá pár šedivých vlasov na hlave, vôbec nesrandujú, ale je možné, že pri všetkých tých obhliadkach, kde už pred vchodom viete, že asi ten byt ani vidieť nechcete, zhodíte pár kíl. Keď som si pred niekoľkými týždňami spolu so známou seriózne začala hľadať byt, netušila som, koľko majú niektorí ľudia drzosti, a ani sa to nepokúšajú utajiť. Nehovoriac o tom, koľko sú schopní pýtať si za byty, ktoré sa vám rozpadajú pod nohami a plesnivejú rýchlosťou svetla. Ponúkam zoznam najzaujímavejších situácií, ktoré som mala tú „česť“ zažiť.
1. Bol to nádherný byt, do ktorého sme sa okamžite zamilovali a všetci, čo si pozreli sériu fotografií dostupnú na internete, len ticho závideli a nechápali, ako môže stáť tak málo. Poslala som majiteľovi správu a asi o dva dni mi prišla odpoveď, ktorá hovorila asi toľko, že majiteľom bytu je cudzinec z Bulharska, ktorý sa práve nachádza v zahraničí, lebo jeho manželka prednedávnom porodila a má nejaké popôrodné komplikácie. Okej, chápem, ale ja som sa pýtala skôr na byt. V druhej správe už bol trochu menej skúpy na informácie a opísal mi superkomplikovaný proces, prostredníctvom ktorého byt prenajíma a aj Noam Chomsky by mal problém pochopiť ho. Ja jednoduchý človek z ľudu som sa skrátka chcela trochu pokochať a ak bude byt ešte stále voľný, tak sa snáď aj presťahovať. Jeho tretí a vlastne aj posledný mail ma vytrhol zo snívania: „Potrebujem zistiť, či máte o byt seriózny záujem, preto pošlite do dvoch dní na účet dolu uvedenej realitnej kancelárie sumu 1400 eur (ktorá sa vám vráti, ak byt nevezmete), a až potom si byt môžete pozrieť.“ Mnohí sa pousmejú nad mojou naivitou, ale ja som ešte na podobné praktiky pozemšťanov nie zvyknutá.
2. Štvorizbový byt v centre, žiaden zázrak, ale ideálna poloha a ešte ideálnejšia cena. A hlavne by sme tam boli traja (čo v praxi znamená, že nemusíte každé ráno polhodinu stepovať, kým sa dostanete na záchod). Pána, ktorý mi zdvihol telefón, by asi väčšina ľudí zaradila do kategórie „nepríjemný“. Na jednoduchú otázke spustí podráždený monológ, ktorý začína vetou: „Pozrite sa...“. Snaží sa vás čo najskôr zbaviť, ale zároveň sa zdržuje sám. S telefónom pri uchu začnem upratovať izbu a variť si kávu, lebo toto bude asi nadlho. Spozorniem však pri vete: „Pozrite sa, môžete si ísť byt pozrieť dnes, ale máte len dve možnosti. Ak ho vezmete, musíte ešte dnes zaplatiť nájom na mesiac, depozit v hodnote jednomesačného nájmu, províziu agentúre v hodnote 300 eur a ešte symbolický darček pre majiteľa 100 eur. Ak poviete, že sa ešte musíte rozhodnúť, naša komunikácia sa skončila a už nám nevolajte.“ Čo k tomu treba dodať?
3. Zase raz podozrivo výhodná ponuka a podozrivo pekný byt. Po rozhovore s realiťákom (tentoraz kategória „nehorázna otrava“) som pochopila, kde je kameň úrazu: „Viete, normálna cena mesačného nájmu je 1000 eur, ale majiteľ znížil cenu pod podmienkou, že nájomníci budú rešpektovať, že tam na víkend príde spolu s dcérou a budú spať v obývačke. On je rozvedený a nechce si platiť všelijaké hotely, aby mohol byť s dcérou, tak to rieši takýmto spôsobom.“ Jemne mu naznačím, že tým pádom asi o byt nemám záujem (a predpokladám, že nie je nutné uvádzať akékoľvek argumenty), tak začne vyťahovať tvrdšie kalibre: „Viete, on je veľmi dobrý človek a oni by vás tam neotravovali, maximálne si niečo uvaria. Ja som vlastne jeho sused a pomáham mu ten byt prenajať z čistého kamarátstva, ja za to nemám ani províziu a bla bla bla.“ Jeho reči nemajú konca-kraja a akýkoľvek pokus ukončiť hovor zlyhá, keďže jeho „stream of consciousness“ je jednou bezodnou priepasťou. Teším sa na ten šťavnatý účet za telefón.
Asi toľko na tému: Môj dom, môj hrad. Tieto zážitky sú len kvapkou v mori agentúrnych ťahaníc a „vychcaných“ majiteľov, ktorí by aj vlastnú mater predali, ak by sa na nej dalo zarobiť.