Čo na Slovensku nikdy robiť nebudem

Autor: Zuzana Hlubinová | 3.11.2012 o 19:31 | (upravené 3.11.2012 o 19:48) Karma článku: 7,85 | Prečítané:  618x

Ak sa na leto chystáme pracovať do južného Talianska, a ešte k tomu do jedného z najhorúcejších regiónov v Európe, neexistuje, aby sme sa domov vrátili belší ako majiteľ vápenky. Nič to, že pracujeme ako kone jedenásť hodín denne a sme permanentne unavené, k moru sa chodiť musí.

Takže o piatej ráno zatvárame bar, ideme si kúpiť cigy do automatu a nastúpime k ceste, aby sme stopli nejakú dobrú dušu. Nie je to až také jednoduché. Niežeby Taliani neradi vozili tri milé dievčence z Československa (kam nás ešte stále zaraďujú), ale väčšinou nás míňajú tie divné vozy, s ktorými sa chodia oberať olivy. Majú len tri kolesá a takú malú kabínu, do ktorej sa ledva zmestí šofér, takže nehrozí, aby vzal ešte tri osoby. Ani na kolienka. Keď sa na nás konečne usmeje šťastie a dajaký sympatický a zhovorčivý pán nás konečne vyhodí na pláži, vždy mi nad obrazom, ktorý sa naskytne, zastane dych. Vychádza slnko a voda je ako zrkadlo. Po promenáde sem-tam prebehne nejaký psíčkar v rokoch a rybári sa vracajú z nočného lovu. Je teplo, ale piesok je ešte stále studený. Nasleduje rituál: 1. omočíme si nohy pri brehu, 2. zisťujeme, že to je moc studené, 3. dáme si cigu, nie?, 4. ťahá ma na spánok, 5. nastavíme aspoň budík?, 6. ok, a natrime sa už radšej, 7. niekoľkohodinová temnota. Keď sa zobudím, je takmer dvanásť a slnko pečie ako blázon. Pláž je už plná a vedľa nás na deke vreštia decká. Je čas poriešiť obed a vrátiť sa do dediny. Aby sme si pred robotou ešte pár hodín pospali. Je nám dobre. Ak by bolo lepšie, asi by nás už šľak trafil.

Zvoní budík. Deväť hodín ráno. Na výlete sa predsa z postele skoro nevstáva. A v Španielsku už vôbec nie. Barcelona sa pomaly prebúdza do slnečného rána a nikto sa ani nepokúša tváriť, že pracuje. Náš bytík sa nachádza len pár minút od rušnej Rambly a z okna vidím všetkých predavačov, ako postupne vychádzajú von, v jednej ruke držia metlu a druhou si zapália cigaretu. Potom si začnú vymieňať horúce novinky s ostatnými. Pohoda, klídek, tabáček a metla. V byte je len jeden záchod, a keď bývate s troma chlapmi, ráno to môže byť problém. Klopkám na dvere kúpeľňe: „Ešte dlho?“ A zvnútra sa ozve: „Byť tebou, začnem si zháňať kýbel.“ Otáčam sa na ostatných: „Idem dolu na kávu a na záchod, tieto dvere sa tak skoro neotvoria.“ Nikto ma ale nepočúva, v telke dávajú reprízu nejakého zápasu medzi Inter Milánom a Juventusom Turín. Taliani, chápete. Mám na sebe pyžamo, o učesaných vlasoch nemôže byť ani reč (hrebeň a dovolenka sa proste nekamarátia), obujem si polorozpadnuté žabky a schádzam dolu schodmi. Kto navrhol tento dom musel mať ozaj zmysel pre humor. Žiaden výťah, iba uzučké zatočené schodisko. Ešteže bývame len na samom vrchu. Ak sa vraciate domov a máte vypité, rovno si usteľte vonku na lavičke. V kaviarni pod domom ma už so širokánskym úsmevom na tvári víta Guido. Je Talian, ale v Barcelone prežil polovicu života: „No čo, Antonio má zase ranné nevoľnosti?“ Zasmejem sa: „Urob mi prosím ťa kávu a dám si ten výborný croissant, čo som mala včera.“ A rovno idem na záchod. Kaviareň je plná ľudí a nikto sa nevzrušuje nad mojím outfitom. Všetci sa usmievajú, pijú kávu, melú po španielsky a sú šťastní. Práca počká. Kam by sa ponáhľali? A tak to má byť.

Viem, že budík už zvonil. Tak sedemdesiatkrát. Ale vytrvalo ho ignorujem. Každý normálny človek vo Švédsku je už určite hore a snaží sa svojou troškou prispieť k chodu sveta, ale normálni ľudia nehrávajú o siedmej ráno fľašu v kombinácii Slovenka – Slovák – Talian – Číňan. A šli sme spať asi len preto, lebo sme už nemali čo piť. A keď človek triezvie, už mu tá fľaša nepríde až taký bombastický nápad. Niečo sa mi marí, že sme „večer“ ukončili tým, že sme si z Paula zase robili srandu kvôli čínskym stravovacím návykom (Poznáte ten vtip, že Číňania zjedia všetko, čo má štyri nohy okrem stola a všetko čo lieta okrem lietadla). Ako sa ukázalo, tá druhá časť srandy mi nejako vypadla. Vyjdem z izby a vidím Paula, ako sedí v obývačke. „Môžem začať variť obed?“ pýta sa ma. „Čo? Aký obed?“ „Veď sme sa dohodli včera pri fľaši, že dnes varím ja.“ Aha. No tak toto teda vôbec nie je dobrý nápad. Môj žalúdok si nie je príliš istý sám sebou a ešte ho mám provokovať čínskou kuchyňou? No neviem. Vidím ale, že bol už aj nakúpiť a všetko potrebné náčinie má nachystané. Zlomila by som mu srdce, keby som povedala nie. Výsledok ma však šokuje. Žiadna ostrokyslá polievka alebo „nudle“ s vajcom a mrkvou, čakali nás vynikajúce a nezvyčajné čínske jedlá, ktoré ulahodili mojej duši, ale hlavne žalúdku.

Aké kuriózne vedia rána niekedy byť, však? V cudzine prináša každé ráno niečo nové a nečakané. Na Slovensku sa nikdy o piatej ráno nevyberiem na pláž, nikdy nevybehnem na ulicu len v pyžame a šľapkách a po opici ma určite neprivíta autentický čínsky obed. Ach, tá nostalgia…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?