Na druhý deň som ochorela. Naša mama (ako asi všetky mamy) takmer okamžite našla príčinu: „To máš z toho, že ste sa tam včera dve hodiny v bazéne máčali. Zasa chceš zápal pľúc?“ Jasné, že áno. Nie je nič úžasnejšie ako ležať dva týždne v nemocnici s halucinogénnymi horúčkami v spoločnosti šialených kráv s podrezanými žilami. Ujo zdravotník ma už víta spikleneckým žmurknutím a hneď na úvod vtipkuje: „Slečne som sa asi včera zapáčil, čooooo?“ Dá mi nejaké lieky a naordinuje kľud na lôžku. Naši sa idú večer baviť, samozrejme bezo mňa. Viem, že som už na trucovanie stará, ale táto chvíľa si to doslova pýta. Idem ma roztrhať od jedu, ale neplačem. Na druhý deň si zomrel.
Desiatky kilometrov od nás a predsa to cez telefón znie tak blízko: „Opustil nás...“ Vtedy príde ten surreálny moment, kedy vôbec nič nechápem. Stále čakám, že niekto zrazu povie: „Prvý aprííííííííííííííl!“ Nikto ale nič nevraví, tak ticho preruším ja najtrápnejšou vetou, akú kedy niekto vypustil z úst v podobnej situácii: „Ale ja nemôžem ísť na pohreb, nemám nič čierne.“
Tento náramne zložitý technický problém sa bleskovo vyriešil a ja teraz s chrípkou a s gigantickou cestnou lišajou (tak sa tomu tuším hovorí) stojím na pohrebe človeka, ktorý mal všetok môj obdiv, lásku a úctu. Leží predo mnou a ja mu chcem toľko toho povedať, ale už je neskoro. Ľudia okolo mňa plačú, ja sa zmätene obzerám a chcem, aby niekto vypol tú ohavnú pohrebnú hudbu. Je to všetko také groteskné a smutné zároveň, ale...neplačem. Čo som to za človeka???
Niekoľko nocí po sebe si v hlave prehrávam všetky naše rozhovory a snažím sa zapísať si všetko, na čo si spomeniem. Nie je toho veľa, hlavu mám ako vygumovanú. Spomínam si na tvoje gestá, autoritu a silu osobnosti, ktorá zaplavila každý kút v miestnosti. Ako si bol vždy tak trochu nad vecou, a pritom si ma bral vážne. Aký elegán si býval. A ten rešpekt, ktorý pred tebou všetci mali. A ty si bol pritom taký nekonečne láskavý. Ale čo si mi to len vravieval?
Prednedávnom sa mi zrazu všetko vybavilo. Počula som ťa hovoriť. Po mnohých rokoch som sa konečne rozpamätala a už viem, aký si mal hlas. Jedna z posledných vecí, čo si mi povedal, bola: „Zuzanka, ty si veľmi šikovná. Z teba niečo bude.“ Áno, niečo zo mňa je. A ešte stále neplačem. Ale bolí to. Strašne to bolí.