Neplačem. Ešte stále.

Autor: Zuzana Hlubinová | 30.9.2012 o 12:43 | (upravené 30.9.2012 o 13:00) Karma článku: 9,31 | Prečítané:  479x

Dva dni predtým, ako si zomrel, som mala tú škaredú nehodu na korčuliach. Veď komu už len napadne púšťať sa dole asfaltovou cestou predtým, ako sa naučí brzdiť, a ešte k tomu v Tatrách? Môžem veselo ukázať prstom na seba. Išlo to rýchlejšie, ako som predpokladala a v hlave mi skrsol mimoriadne zúfalý plán. Skôr ako sa touto kozmickou rýchlosťou dostanem do Liptovského Mikuláša, hodím šípku na trávnik popri ceste. Ako to už ale v komédiách býva, takéto plány nevychádzajú a ja len bezmocne sledujem, ako sa holými nohami (načo chrániče) šúcham priamo po štrku. Vyzerá to na riadny masaker. Všade krv a mám pocit, že mi práve amputovali nohy. Neplačem. Postavím sa a pekne s korčuľami na nohách si to „vyšľapem" naspäť k hotelu. To najhoršie má ešte len prísť. Zdravotník sa ku mne hrozivo blíži s dezinfekčným roztokom a slovami: „Teraz to trošíčku zaštipká." V praxi to znamená, že mi od bolesti skoro vybehnú oči z jamiek a vymyslím zhruba desať ľubozvučných nadávok. Ale neplačem. Som už veľké dievča.

Na druhý deň som ochorela. Naša mama (ako asi všetky mamy) takmer okamžite našla príčinu: „To máš z toho, že ste sa tam včera dve hodiny v bazéne máčali. Zasa chceš zápal pľúc?“ Jasné, že áno. Nie je nič úžasnejšie ako ležať dva týždne v nemocnici s halucinogénnymi horúčkami v spoločnosti šialených kráv s podrezanými žilami. Ujo zdravotník ma už víta spikleneckým žmurknutím a hneď na úvod vtipkuje: „Slečne som sa asi včera zapáčil, čooooo?“ Dá mi nejaké lieky a naordinuje kľud na lôžku. Naši sa idú večer baviť, samozrejme bezo mňa. Viem, že som už na trucovanie stará, ale táto chvíľa si to doslova pýta. Idem ma roztrhať od jedu, ale neplačem. Na druhý deň si zomrel.

Desiatky kilometrov od nás a predsa to cez telefón znie tak blízko: „Opustil nás...“ Vtedy príde ten surreálny moment, kedy vôbec nič nechápem. Stále čakám, že niekto zrazu povie: „Prvý aprííííííííííííííl!“ Nikto ale nič nevraví, tak ticho preruším ja najtrápnejšou vetou, akú kedy niekto vypustil z úst v podobnej situácii: „Ale ja nemôžem ísť na pohreb, nemám nič čierne.“

 

Tento náramne zložitý technický problém sa bleskovo vyriešil a ja teraz s chrípkou a  s gigantickou cestnou lišajou (tak sa tomu tuším hovorí) stojím na pohrebe človeka, ktorý mal všetok môj obdiv, lásku a úctu. Leží predo mnou a ja mu chcem toľko toho povedať, ale už je neskoro. Ľudia okolo mňa plačú, ja sa zmätene obzerám a chcem, aby niekto vypol tú ohavnú pohrebnú hudbu. Je to všetko také groteskné a smutné zároveň, ale...neplačem. Čo som to za človeka???

 

Niekoľko nocí po sebe si v hlave prehrávam všetky naše rozhovory a snažím sa zapísať si všetko, na čo si spomeniem. Nie je toho veľa, hlavu mám ako vygumovanú. Spomínam si na tvoje gestá, autoritu a silu osobnosti, ktorá zaplavila každý kút v miestnosti. Ako si bol vždy tak trochu nad vecou, a pritom si ma bral vážne. Aký elegán si býval. A ten rešpekt, ktorý pred tebou všetci mali. A ty si bol pritom taký nekonečne láskavý. Ale čo si mi to len vravieval?

 

Prednedávnom sa mi zrazu všetko vybavilo. Počula som ťa hovoriť. Po mnohých rokoch som sa konečne rozpamätala a už viem, aký si mal hlas. Jedna z posledných vecí, čo si mi povedal, bola: „Zuzanka, ty si veľmi šikovná. Z teba niečo bude.“ Áno, niečo zo mňa je. A ešte stále neplačem. Ale bolí to. Strašne to bolí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?