Učiť sa, učiť sa, učiť sa...a pritom nič nevedieť

Autor: Zuzana Hlubinová | 22.4.2011 o 12:17 | (upravené 22.4.2011 o 13:04) Karma článku: 1,26 | Prečítané:  445x

Na pochopenie talianskeho univerzitného systému vám nepostačí ani IQ 160 či tri tituly pred menom a za menom. Samotní Taliani mu príliš nerozumejú a na jednoduchú otázku typu: Ako to vlastne funguje? dostanete neverbálnu odpoveď vo forme vyvalených očí, srdcervúcich povzdychov alebo ovisnutých pliec. Niekedy je možné dopracovať sa aj k jednoduchej nerozvitej vete, ktorú by sme voľne mohli do slovenčiny preložiť obľúbeným slovíčkom: Nerieš.

Prvá vec, ktorá vám zaručene udrie do očí je nadštandardná vybavenosť učební. Učiteľ má k dispozícii projektor, mikrofón, počítač a ďalšie elektronické hračky, čo samozrejme neznamená, že ich vie používať (väčšina profesorov je v siedmom nebi, ak sa im podarí „naštartovať“ mikrofón). Nad vrátnicou visí obrazovka, kde sa dozviete, kde a s kým máte hodinu, čo však v podstate nič neznamená, keďže návod, ako sa dostať do triedy už obrazovka neobsahuje. Univerzita je také malé bludisko. V jednej budove sídlia štyri rôzne fakulty a zorientovať sa tam nie je žiadna sranda. Stane sa, že si po určitom čase všimnite, že už robíte asi piate kolečko po tej istej trase (na základe pozorovaní ako: Okolo tohto smetného koša som už raz prešla. Túto slečnu v ružovej Hello Kitty vetrovke vidím už tretíkrát.). Odporúčam využiť Teseovu metódu s klbkom vlny, poprípade si robiť po stenách červené krížiky.

Triedy sú teda naozaj „namakané“, čo však nie je úmerné potencionálu väčšiny učiteľov a žiakov. Rozanalyzujme si najskôr učiteľov, keďže tí sú v hierarchii vyššie (aj keď nie vždy chápem prečo). Od svojho starorímskeho predka Cicera zdedili rétorický talent. Používajú vznešené a učené slová, dokážu dve hodiny bez prestania rozprávať s použitím tých najbásnickejších výrazov...o ničom. Pridajme k tomu gestikuláciu rúk, gúľanie očami a dramatické prestávky a aj Radošinské naivné divadlo ostane v hanbe. Taliani so slasťou používajú výraz „osvietení“ a ja si nedovolím protirečiť. Ďalšou typickou vlastnosťou je takmer absolútna neznalosť cudzích jazykov. Výnimkou sú tí, čo cudzie jazyky učia, ale povedzme si to otvorene, výslovnosť niektorých z nich je naozaj komická. Smutný je fakt, že niektorí študenti ich výslovnosť kopírujú v naivnom presvedčení, že učiteľ je boh.

A čo študenti? Dá sa povedať, že univerzitný systém udupal aj tú štipku kreativity, čo v sebe možno niekedy mali. Latka je nasadená veľmi nízko. Na hodinách je ticho, všetci sedia so sklonenými hlavami, píšu si poznámky (neviem, či sú poznámky to správne slovo, keďže si zapíšu úplne VŠETKO, čo učiteľ povie; nečudovala by som sa, keby ste sa v niektorom zošite dočítali, že: Ehm, ehm, teda učiteľ si odkašľal), nedajbože, že by niečo povedali. Drvivá časť učiteľov nepotrebuje diskusiu, stačí im počúvať samých seba.

Účasť na hodinách je nepovinná a mnoho študentov vy- alebo zneužíva tento fakt a neukážu sa v škole ako je rok dlhý. A načo aj? Termíny skúšok sú predsa na internete a nie je potrebné, aby chodili na prednášky či cvičenia, keďže skúška bude aj tak z knihy, ktorú sa naučia naspamäť. Termíny sú ďalšia viac než bizarná vec. Na Slovensku ak sa to nepodarí na prvýkrát, o týždeň je ďalší termín a o dva týždne zas ďalší. Samozrejme, že aj v Taliansku je bežná vec nespraviť skúšku. Problém je, že ďalší termín je možno o päť mesiacov, takže ak ste mali v tomto období nejaké seriózne plány ako napríklad ukončiť štúdium alebo promócie, rovno na ne zabudnite. Veľakrát počujete z úst študentov vetu: Som mimo kurzov, čo znamená, že už ukončili všetky predmety v programe, skúškovať však budú možno ďalšie dva roky. Ak ste tvrdohlaví a svojich veľkolepých plánov sa nechcete ani za nič vzdať, môžete si podať špeciálnu žiadosť o skorší termín ako ten o päť mesiacov. Čím vážnejší dôvod, tým lepšie. S čím však treba rátať je, že povolenie vám príde možno o pol roka.

Namemorované a vzápätí zabudnuté desiatky kníh, nerozvité kritické myslenie, takmer žiadna praktická príprava do života. To je profil väčšiny absolventov (aspoň na univerzite, kde momentálne deriem lavice ja). Nie je to veľmi pozitívna vizitka, aj preto možno veľa z nich nie je schopná nájsť si serióznu prácu a sú nútení zamestnať sa v gastronómii ako čašníci a barmani.

No, poďme sa tváriť, že u nás je to lepšie.:))

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?